Niekto k dieťatku príde veľmi ľahko, ani sa poriadne nezačne snažiť, niekomu sa proste prihodí, niekomu sa prišťastí neželane a potom sú tu ešte nešťastníci, ku ktorým som veľa rokov patrila aj ja a to teda tí, ktorí bábätko chcú, roky sa o neho snažia, ale stále sa nedarí a nedarí.

Keď som mala 16 rokov bola som tehotná, nevedela som však o tom a kedže, keď je vám 16 je váš život často jedna veľká žúrka, alkoholu, prebdenným nociam a ľahkým drogám sa nevyhýbate, prišla som o to. Až pri potrate som sa dozvedela, že som vlastne bola tehotná.

Dnes mám 37 rokov a som úspešne maminkou týždenného bábätka,  od svojich 24 rokoch som sa však snažila neúspešne tehotnieť a neprešlo dňa, kedy som si vyčítala, že som v 16tich rokoch prišla o dieťatko. Rozum mi síce hovoril, že som to ani netušila, ale duša sa od výčitiek rozumom nedala presvedčiť.

Nakoniec som zistila, že práve vo výčitkách a podvedomom hneve samej na seba je ten najväčší kameň úrazu. Hnev na seba samu mi nedovolil znova sa otvoriť možnosti tehotenstva. Prešla som si cez pár terapií, sedení u psychológa, snažila si odpustiť si a myslím, že sa mi to nakoniec predsa len podarilo.

Dnes už som šťastná, že to nemusím riešiť a medzi moje najväčšie problémy patrí, ktorý športový kočík je lepší, či sú lepšie farby trnava alebo remulex a vyhľadávať inšpiráciu v katalógoch kuchyne na mieru.

Bábätko mi prinieslo nový pohľad na svet, zmenili sa mi priority a kedže moje tehotenstvo bolo vytúžené od prvého týždňa tehotenstva prežívam najkrajšie obdobie v mojom živote. Spolu s partnerom si skutočne vychutnávame každú chvíľku a tešíme sa na obdobie, ktoré ešte len príde. Predsa len má naše bábätko len týždeň a tie najväčšie výzvy strasti a radosti ešte len prídu…