Keď som bola malá, sociálka ma vzala rodičom a strčili ma do decáku. Matka alkoholička, otec feťák, ideálna kombinácia.  V decáku ale nebola o moc lepšia spoločnosť. V 9 rokoch som sa prvý krát opila a v 11 fajčila trávu. V 18 som skončila na protidrogovom liečení.

Keď som sa vrátila z liečenia, nemala som kde bývať a netušila som, ako si mám, čo zariadiť. Chcela som si nájsť prácu, ale s mojou minulosťou a nedokončeným vzdelaním ma nechceli nikde vziať. Skončila som ako hajzel baba na nitrianskych verejných záchodoch a zažila verejnú potupu. Mladé dievča po protidrogovom liečení rozdáva toaleťák na zadočky. Bolo mi to jedno. Nejakú prácu som potrebovala aj keď pláca to bola biedna.

Raz som tam ale uvidela starého kamaráta z decáku, darilo sa mu, otvoril si firmu na tepovanie sedačiek, ponúkol mi tam miesto. Tak som začala tepovať sedačky, bola to síce drina, ale dobre platená. Bolo to skvelé, začínalo sa mi dariť, mala som dobrý byt, dobre platenú prácu. Začala som snívať a rozmýšľať, čo by som ešte v živote mohla. Vždy ma priťahovali autá a jazdenie. Šetrila som si preto na auto. Po štyroch rokoch som si kúpila ojazdené ale krásne a šikovné autíčko. Moje prvé parkovanie bolo na zákaze, čo som zistila až potom, čo mi odťahová služba Nitra moje milované nové autíčko skrátka odtiahla.

Dnes mám 45 rokov, skvelého muža a tri deti…Sme zabezpečení. Nie sme milionári, ale môžeme si dovoliť všetko, čo potrebujeme. Vediem firmu na tepovanie sedačiek (kamarát sa tomu už nechcel venovať, tak som ju prevzala) a manžel je elektrikár.

Čo tým chcem povedať? Dokážete všetko, čo si zaumienite, nedávajte si zbytočné blokády do hlavy len preto, že ste z decáku, všetko, ale naozaj všetko je umenie možného… Držím vám palce!